Pred niekoľkými mesiacmi som sa stala MY-JUMPerom. Čo to znamená? Rozhodla som sa zmeniť môj život a teraz by som sa chcela s ostatnými ľuďmi deliť o túto skúsenosť a motivovať ich k zmenám.  

V máji 2016 som pracovala pre medzinárodnú korporáciu, v ktorej som chcela vyniknúť. Mala som obrovské plány a tešila som sa, že môžem pracovať pre spoločnosť, ktorej môžem vďaka mojím pracovným skúsenostiam priniesť obrovský úspech a v ktorej sa môžem učiť. Som odchovancom malých a stredných firiem a z toho dôvodu bolo korporátne prostredie pre mňa niečo fascinujúce. Avšak na moje prekvapenie, nečakane sme vzájomnú spoluprácu ukončili. Keby sa ma dnes niekto spýťal, čo by som zmenila, odpovedala by som mu: "Začala by som o 6 mesiacov skôr behať." Prečo? Možno by som mnohé moje rozhodnutia realizovala inak a vedela sa zúčastniť spoločných firemných aktivít, ktorým som sa kvôli mojej nadváhe vyhýbala. Teraz však hodnotím túto skúsenosť ako najlepšiu za posledných niekoľko rokov v mojom živote.

Rada by som v krátkosti priblížila môj životný príbeh a boj s nadváhou. Už ako dieťa som bojovala s kilami navyše. Okolie vždy vravelo, že je to genetika a vraj mám ťažké kosti. Základná škola bola pre mňa veľmi ťažká, pretože dievča v puberte s nadváhou a ešte exceletnými učebnými výsledkami typu "bifloš" bolo najvhodnejším terčom na šikanu a neobľúbenosť. Počas strednej školy som sa začala aktívne venovať aerobiku a fitnes. Chcela som sa stať športovým trénerom. Žiaľ, v tom období to bolo dosť drahé rozhodnutie a tak som si tento sen nesplnila. 

S nástupom na vysokú školu som nastúpila aj do povolania manželky a matky, čo vnímam ako najkrajšiu skúsenosť môjho života. Popri škole a výchove môjho syna som začala chodiť do práce a začala som nachádzať mnoho výhovoriek, prečo nechodiť do telocvične - nie je čas, nie je chuť, nie sú peniaze. Tieto výhovorky som si v hlave opakovala 12,5 roka. Z konfekčnej veľkosti 38 som sa dostala k číslu 48 a možno aj vyššie. V určitej fáze môjho života som prestala chodiť do obchodov, pretože som si nevedela zohnať žiadne oblečenie a pekné veci v mojej veľkosti ... jednoducho nemožné. Začala som trpieť komplexami, bola som nepríjemná na ľudí v mojom okolí. Často som bola extrémne náladová a mnohokrát nepredvídateľná pre mojich podriadených a kolegov. Napriek tomu, že som výsledky v práci vždy dosahovala v nadpriemernom plnení, nedokázala som si môj život plne užívať. Pohľad do zrkadla bol pre mňa iba nevyhnutnosť pri potrebe naniesť si make-up na tvár. Prestala som nosiť ženské sukne, začala som zahaľovať moje telo do vrstiev oblečenia, podpätky boli pre mňa nočnou morou. Nemala som rada spoločenské akcie a nechcela som sa pohybovať medzi ľuďmi. Neustále som sa porovnávala s inými ženami - v autobuse, na pracovných stretnutia, v obchode. A nenávidela som pekne vyzerajúce ženy. A ak bolo potrebné byť s ľuďmi, radšej som hľadela do zeme a snažila som sa s inými nekomunikovať. 

Vďaka môjmu zlyhaniu v práci, v ktorej som vždy vynikala, som pochopila, že musím niečo zmeniť. Prvé pokusy boli veľmi iracionálne. Už v minulosti som chcela držať sáčkovú diétu a nič nejesť. A potom prišlo mnoho iných diét. No prichádzali aj mnohé zlyhania. Z hladu som bola ešte viac nervózna a nepríjemná. Trpela som dlhodobo tráviacimi ťažkosťami a tak som si povedala, že využijem dnešné zdravotníctvo a absolvujem test potravinovej intolerancie. 

Prvý šok. Dozvedela som sa, že musím zo svojho jedálnička vyradiť obrovské množstvo potravín. Zrazu som nemohla jesť lepok (chlieb, pečivo ...), laktózu (mliečne výrobky), oriešky, vajcia a pivné kvasnice. Zostalo mi mäso, zelenina a ovocie. Môj organizmus nechápal, čo sa deje. Prakticky som zrazu akoby nemala čo jesť. 

Druhý šok. Zistila som, že jesť v reštaurácii je obrovský problém. Pochopila som, čo znamenajú tie smiešne čísla pri každom jedle (čísla alergénov). Postupom času som však objavila nový svet. Zrazu reklama v televízii a letáky od obchodných reťazcov pre mňa prestali mať význam. Načo si predsa budem pozerať leták, keď 90% z ponuky nie je pre mňa. A uvedomila som si, že sa musím začať zaujímať o to, čo si kladiem do úst.

Tretí šok. Rozhodla som sa začať opäť aktívne športovať. Keďže môj syn hráva niekoľko rokov tenis, aj toto bol jeden z motívov. Bolo pre mňa ako rodiča veľmi trápne, keď som s ním mala tráviť čas na kurte a nevládala som prebehnúť z jednej strany na druhú. Zrazu som však zistila, že začať sportovať nie je také jednoduché. Keďže som učebnicový typ, začala som študovať mnohé materiály. Prvá veta v každej učebnici: "Ak máte nadváhu, začnite športovať pod dohľadom trénera." 

Štvrtý šok. Keď teda pod dohľadom trénera, tak teda vo fitku. Ale čo si mám obliecť? Skúsili ste niekedy zohnať nejaké športové oblečenie na postavu, ktorá je obézna? Nemožné. 

Napriek tomu som sa rozhodla a začala som. Nabrala som tú odvahu a vstúpila som do telocvične. Samozrejme s obavami. Keďže prostredie fitnes mi nebolo neznáme a pochádzam z malomeštiackeho prostredia, hanbila som sa a zároveň bála, že na mňa budú ostatní hľadieť a ukazovať prstom s otázkou v očiach: "Čo ty tu chceš? Pozri sa na seba, ako vyzeráš! Nepatríš sem!" 

Piaty šok. Nikto na mňa nepozeral. Nikto okrem môjho trénera sa o mňa nezaujímal. Aspoň som mala ten pocit a snažila som sa udržať si ho počas prvých týždňov a mesiacov cvičenia. Podpora môjho okolia bola kľúčová. Rovnako ako moje skalopevné presvedčenie, zotrvačnosť a húževnatosť. 

Počas 6 mesiacov som schudla viac ako 30 kg. Dodnes cvičím 6x týždenne. Zároveň som nabrala veľa svalovej hmoty a s veľkou radosťou sa pohybujem medzi ľuďmi. V priebehu týchto 6 mesiacov prišlo ešte mnoho šokov a prekvapení. Zažila som mnoho odporu a sebapresviedčania. Napriek tomu som na seba veľmi hrdá a som vďačná všetkým ľuďom v mojom osobnom, rodinnom a pracovnom okolí, že ma podporovali a podporujú dodnes. 

A čo je na to všetkom najkrajšie? Rozhodla som sa splniť si svoj sen a stať sa kondičným a mentálnym trénerom. Mojím cieľom nie je trénovať kulturistov. Mojím cieľom je motivovať ľudí, aby zmenili svoje životy a robili tie správne rozhodnutia. Pomáham ženám a mužom s nadváhou, nízkym sebavedomím a komplexami menejcennosti. Pomáham prežiť môj príbeh aj iným, aby sa dokázali na svet pozerať inými očami a spoznali jeho krásu.